Vitajte :)

Bolo leto.Deti si vonku užívali kúpaliská,iný zase cestovali po rôznych exotických krajinách.To len ja!Len ja som musela trpieť doma.Moji rodičia sú veľmi nábožní.Namiesto toho ,aby sme odcestovali niekam do Bulharska,ja musím sedieť s dvoj ročným bratom doma ,kým sú moji rodičia v kostole.No nie je to kruté!Povedala som si dosť!Už to nebudem ďalej znášať,radšej prehovorím.Keď rodičia prišli domov mali na tvári šťastný výraz(ako vždy keď prídu z kostola).Mama navarila obed a keď bolo prestreté zavolala ma do kuchyne ,aby sme sa spoločne najedli.Samozrejme sme sa najprv museli pomodliť.Počas jedla sa nesmelo rozprávať.Keď sme dojedli polievku mama išla do kuchyne po druhé jedlo medzi tým so začala hovoriť.ehmm      „ Oci?“  „Áno moja.“ „Chcela by som na prázdniny niekam ísť. Myslím na dovolenku!“ „Čo?“ Skrýkol s hnevom v hlase môj otec. Mne sa do očí tlačili slzy .  Hneď som vedela ,že napriek mojej snahe ostanem celé prázdniny doma strážiť brata. Postavila som sa s plačom a slovami :celé leto budem kysnúť doma utiekla do izby.Preplakala som celé poobedie až kým ma mama nezavolala na večeru.Hambila som sa a aj keď mi strašne škvrkalo v bruchu nevyšla som až do rána z izby.Ráno ma mama zavolala trocha prísnejším hlasom k ranajkám.Bála som sa jej lebo takýto hlas mala len zriedka , tak som radšej išla.Zahanbená som višla z izby . Sadla som si k stolu a mama predo mňa položila tanier s párkami . S chuťou som sa do nich pustila.Po raňajkách otec začal debatu o včerajšom obede.Trocha som sa ho bála.„Takže mladá dáma.S tvojou mamou sme sa rozhodli,že ťa pošleme do letného tábora!“vstala som a pobúrene vyhlásila,že v polovici júna už žiaden tábor nebude voľný.Otec sa len pousmial a z hrdosťou povedal,že to nie je žiaden problém.„Pôjdeš do miestneho kresťanského tábora.“Myslela som ,že ma v tej chvýli asi trafí šľak lebo pri pomyslení na klaniace sa deti mi prišlo zle.Než som na to stihla niečo povedať,všimla som si ako mi mama balí veci.Pobúrene som sa pozrela na otca.„  Sara asi si nepochopila,odchádzaš už zajtra.“ Čo? To snáď nemyslia vážne.Neverím.Dva týždne strávim zo švyhnutými deťmi niekde na okraji sveta!Panebože.
Celú noc som sa snažila nejako upokojiť.„Kľud bude to dobré veď je to vždy lepšie jako kysnúť doma.“No nič aj tak nepomáhalo.Zaspala som až nad ránom.O deviatej ma prišla mama zobudiť,lebo sa mi trebalo pomaly chystať.Autobus odchádzal o desiatej.Bola som strašne unavená a vôbec sa mi nechcelo vstávať.„No ták Sara. Budila ma milým hláskom mama. Poď už ,utečie ti autobus.“ „No dobre!“povedala som trocha nahnevaným  hlasom. Umyla som sa ,učesala ,obliekla a mohli sme vyraziť.
Keď sme prišli na autobusovú stanicu nikto tam ešte nebol,no neskôr sa začali deti združovať. To nemôže byť pravda! Neverím vlastným očiam. Cítila som ako sa mi červenajú líca. Pár metrov odo mňa stál s rovnakým otupeným výrazom (aký som mala kým som ho nezbadala) Max ! Najkrajší chalan z celej školy (teda aspoň pre mňa).Snažila som sa skryť aby si ma nevšimol. Bola som úplne rozrušená. Autobus akurát prišiel. Hanbila  som sa dať pred ním ockovi pusu,tak som mu len do ucha pošepkala,že teraz na to nie je správna chvíľa . On to pochopil preto ma len poťapkal po pleci a poprial mi nech si to užijem . Do autobusu nastupoval húf detí. Bolo to strašné lebo takéto situácie nenávidím. Všetky deti sa naraz tlačili do tenkých dverí aj keď videli,že to nemá zmysel. Vedľa mňa sa zrazu s otupeným výrazom ocitol Max.
Nevedela som ako sa mám správať. Cítila som sa strašne trápne. V tej chvíli som si uvedomila,že tento tábor možno nebude až taký zlý,keď bude v mojej spoločnosti Max. Moje nádherné predstavy o dvoch týždňoch strávených pri vode s Maxom hneď prerušil rozzúrený vodič ,ktorý sa snažil všetky tie deti upokojiť. Po chvíli si všetci našli svoje miesto a upokojili sa. Max sedel na nešťastie za mnou. Vedľa mňa sedelo nejaké podivné dievča V ruke malo knihu a úplne zaujaté dejom nevnímalo okolie.