Vitajte :)

Vedľa Maxa sedel nejaký  narušený chlapec ,čo stále  opakoval “moja vina.“ Maxa,mńa a našich  spolusediacich dali na jednu izbu. Dalo sa čakať ,že Max bude protestovať a bude chcieť byť na izbe s Rebekou. Rebeka je rozmaznané,drzé (mimochodom aj veľmi pekné) dievčisko.Nestalo sa tak! Max si úplne spokojne zobral batožinu a čakal,kým nás vedúci odvedie do izby. Keď sme vošli do izby boli sme milo prekvapený. Bola to veľmi pekná izba. Všetci sme si porozdeľovali skrine a postele. Postele boli poschodové. Ja som spala pod Maxom . Zatiaľ som bola veľmi spokojná. O piatej mal byť zoznamovací večierok. To znamená ,že každý sa má predstaviť a povedať osebe pár slov. Mala som veľmi veľkú trému. Nevedela som čo mám povedať a bála som sa, že zo mňa budú mať len posmech. Keď sme si všetci vo veľkej zasadacej miestnosti sadli,nemohla som nájsť Maxa .  Potom som ho zbadala. Sedel v rohu so založenými rukami. Vyzeral úplne pokojne. Snažila som sa tváriť tak pokojne ako on,no nedalo sa to. Do miestnosti vstúpil hlavný vedúci. Všetci stíchli. Napriek tomu,že vyzeral veľmi milo išiel z neho strach. Zobral do ruky zápisnicu kde mal všetky mená zúčastnených a začal čítať. Ten koho meno prečítal mal vystúpiť ,predstaviť sa,povedať pár slov a znova si sadnúť. Celú dobu som si obhrýzala nechty a čakal,kedy prečíta moje meno. „Sara Williemsová.“Celú ma striaslo. Vystrašená som sa postavila pred tie všetky deti a začala hovoriť roztraseným hlasom „Ehmm,takže volám sa Sara Williemsová,mám 15 rokov som z Oklahomy  . Nemám domáce zvieratá a moje záľuby sú predo všetkým počúvanie hudby,tancovanie alebo spev.To je asi všetko.“ Rýchlo som si utekala sadnúť.Pozrela som sa na Maxa a on sa v tej chvýli pozrel na mňa.Keby som sa otočila bolo by to trápne. Pozerali sme a seba a v tej chvýli sa stalo niečo nečakané.....
Usmial sa na mňa ! Nemohla som uveriť vlastným očiam. Normálne sa na mňa usmieval(potom aj ja na ňeho) . Usmievali sme sa na seba skoro celý zoznamovací večierok. Keď všetci vychádzali chcela som počkať na Maxa. Až potom som si všimla,že on už dávno odišiel. Nasledovala večera. Ja som vôbec nebola hladná, lebo ma ešte trocha pobolievalo brucho z cesty. Odišla som na izbu a tam ma čakalo prekvapenie. Na mojej posteli sedel Max. S prekríženými rukami v pol páse na mňa hľadel jeho krásnymi modrými očami. Bol ako z rozprávky. Tá sa v tej chvíli rozplynula,lebo do izby vošli naši ďalší spolubývajúci. V tom Max vstal a povedal: „Ideš sa so mnou prejsť na terasu? Nechcem ísť sám.“ Bolo to neskutočné . Išla som povedať samozrejme,ale v tom som zistila,že za mnou stojí Rebeka a tá veta patrila jej. Cítila som sa zahanbene. Myslela som ,že sa mi v tej chvíli zrútil svet. Bola som zároveň aj strašne zmätená. Ako to,že sa na mňa usmieval? Prečo sme zo seba ani nespustili oči? Alebo sa nedíval na mňa. Zrazu som mala strašný pocit úzkosti. Nevedela som , čo si mám o ňom myslieť. Stále bol taký podivní. S nikým sa nerozprával, pozeral do steny a keď nastala aspoň menšia príležitosť k rozhovoru  vyhol sa mi. Je mu niečo o čom nechce hovoriť?Musím o ňom a jeho živote zistiť viac.