Vitajte :)

A aj som mala prečo! Predo mnou sa objavili dvaja muži. Boli veľmi divne oblečený a asi rovnako vysoký.Jeden mal vlasy dlhé asi po plecia no ten druhý také kratšie. Bolo mi vlastne jedno ako vyzerali, skôr mi išlo o to, čo po mne chcú ! Aj som sa to chcela spýtať no od strachu som úplne zmeravela. Posledné čo som uvidela bolo zdvihnutie ukazováka obidvoch mužov. 
                                  „Auuu! Bóže moja hlava,akoby ma kopol kôň.“ Otvorila som oči a pozrela okolo seba.Musela som zaostrovať lebo som bola vo veľmi tlmenej miestnosti a svetlo prichádzalo len z malého okienka pri obrovských dverách. Tie dvere vyzerali hrozyvo.Boli honosne ozdobené ako v nejakom hrade. Za tými dverami som počula hlasy. Snažila som sa rozlúštiť čo hovoria no zachytila som len malý dialóg : „Je to naozaj ona? Neverím,že ste ju našli!“ „Áno pane,je to ona overili sme si podľa jej znamienka na krku.“ Čože? Čo má s týmto spoločné moje znamienko? Cítila som ,že niesom v miestnosti sama. Radšej som nič nehovorila nahlas.Sedela som na veľmi chladnej železnej stoličke,ktorá bola tiež ako z nejakého prehistorického hradu.Bála som sa prehovoriť a tak som len čakala čo sa bude diať.Do miestosti vstúpil muž.Toho muža volali všetci prítomný “pane“.Videla som sice len jeho obrysy ,ale s istotou viem,že bol vysoký a silný.Mihol rukou a celá miestnosť sa rozsvietila. Bolo to neuveriteľné! Asi som bola v nejakom paláci ,takúto krásu som ešte nevidela.Ten muž mal na sebe biely župan.Bolo značné na jeho oblečení a účese ,že práve vstal. Výraz tváre mal však výťazoslávni a šťastný. Mola som ešte trocha malátna na to,aby som vnímala všetko okolo seba. V tej miestnosti bolo asi 30 mužov a všetci sa rozprávali takže pomaly vznikol hluk. Muž v bielom župane podišiel ku mne. Bolozo mňa hneď možné vicítiť,že sa bojím. „Takže ja som Nicolas,pre priateľov Perry.Vitaj v mojom kráľovstve!“
Čo? V akom kráľovstve? Všetko okolo mňa dosvedčovalo ,že je to kráľovstvo ,ale aj tak som tomu nemohla uveriť. „Ty si Sara Williemsová.Dcéra Sari a Mika  slávnych Williemsovcov.“ „Slávnych?“povedala som s údivom v hlase. „Áno som Sara Williemsová a som dcéra Sari a Mika ,ale žeby boli slávny? O tom neviem.“ „Je pochopiteľné ,že o ničo nevieš.Všetko má svoj čas.Ale od tvojich rodičov som očakával,že ťa budú chrániť a nepošlú ťa niekde mimo ich ochranu a mimo mesta!“
Nechápala som o čom hovorí. Moji rodičia by ma mali chrániť,ale prečo? Veď som len obyčajné dievča.V tej chvýli vošiel do miestnosti Max.Bola som v obrovskom šoku. Pozrel sa na mňa a očami mi hovoril ,že sa nemusím báť.Cítila som sa v bezpečí. „Zdravím Vás otec.“povedal Max Nicolausovi. Bola som prekvapená. Toto je jeho otec? V hlave som mala strašný zmätok.Behom desiatich minút sa mi v hlave nahromadilo tak veľa otázok. Nečinne som sedela n a stoličke uprostred obrovskej miestnosti a čakala,čo sa bude diať. Nicolaus bol kráľ.To bolo neď jasné.No jedna věc mi nesedela.Keď je Max princ ,prečo sa tak sráva? Prečo išiel do letného kresťanského tábora,keď si mohol užívať pohodlie kráľovstva. Zrazu do miestnosti vtrhla Rebeka s ďalšími piatimi ľuďmi(ani som to neregistrovala) .Dve dievčatá ma odniesli ku dverám a povedali mi nech sa ani nepohnem. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Max sa bil so strážami svojho otca. Ale prečo? Prečo sa búri vlastnému otcovi. „Preč!“ skrýkla na všetkých  Rebeka keď videla,že boj so strážami nemá zmysel. Všetci utekali preč. Zschmatli ma za ruku. Ale veľmi opatrne ,akoby som bola vzácny klenot ,ale zároveň som mala pocit,že sa ma boja. Mali ku mne aúsi úctu,ktorú ani neviem opísať. Ušli sme z hradu. Všetci si vydýchli. Ja som sa len neveriacky ohliadala okolo seba. Všetci moji zachráncovia (aspon dúfam) stáli predo mnou a niečo si šuškali. Nevedela som čo ,ale mala so zvlástny pocit. Chcela som vvedieť odpovede na moje otázky. Roztraseným hlasom som sa spýtala: „Môže mi niekto vysvetliť,čo sa to tu robí?Prepáčte ,ale ja neviem ani kde sa teraz nachádzame.“ Max sa na mňa s ľútosťou pozrel a povedal: „Nebj sa Sara všetko sa dozvieš v praví čas. Teraz sa musíme dostať do Slegna.“ Kde? Ale nechala som to tak a radšej sa už nič nepýtala. Aj tak to nemalo zmysel.