Vitajte :)

Nič nejedol! Áno bolo to tak. Dokonca ani nemal zaplatenú stravu. To ale nebolo všetko. Večer sa niekedy tajne vyparil a až do rána neprišiel. Na izbe sme ho našli až keď sme sa vrátili z raňajok. O dva dni sme mali mať túru do jedného malého kaštieľa až v horách. Samozrejme som rátala s tým,že Max nepôjde. Rebeke sa určite nebude chcieť ísť takže aby nemali nepríjemnosti s jej otcom urobia výnimku a dovolia jej ostať na hoteli. Predstava,že spolu strávia celý deň niekde na hotelovej izbe bola hrozivá. Ja nemám šancu vymotať sa z toho.
              Bola večera. Neišla som na ňu lebo mi prišlo nejako zle.(A okrem toho som chcela ostať sama na izbe s Maxom.) Obidvaja sme ticho ležali na svojich posteliach. To ticho bolo až deprimujúce tak som sa rozhodla načať nejaký zaujímavý rozhovor. Vtej chvýli ma žiadna normálna téma nenapadala tak som sa rozhodla,že sa ho na niečo spýtam. „Ako sa máš?“ Panebože!Ako sa máš? To ma nemohlo napadnúť nič zmyselnejšie ? Riadne som sa teraz strápnila.Určite si o mne myslí ,že som čudáčka toto mu to len potvrdilo! „Dobre a ty?“ povedal úplne kľudným hlasom,ktorý nič nenapovedal.Dokonca ani to,že si o mne myslí ,že som bláznivá. Vydýchla som si a povedala: „Ide to až na to ,že ma trocha bolí žalúdok.“pokračovala som „Kam sa každý večer aj s Rebekou vyparíte?“ Dostala som totiž správy z iných ízb,že aj ona niekam v noci odchádza. „Prepáč ,ale toto ti nemôžem povedať!“ povedal a mal v hlase trocha strachu. Zdvihol sa z postele a odišiel do kúpelni. Bože. Ja som ale sprostá! Načo som sa ho to pýtala teraz sa mi bude len vyhýbať.Pokúsim sa zmeniť tému na niečo príjemnejšie. Keď vyšiel z kúpelni bolo vydno ,že sa česal. Urobil si účes v ktorom vyzeral najlepšie. Ofina mu padala do jeho krásnych modrých očí. Bol neodolatelný.
V tej chvýli sa do izby vrútil Jhon a Merry. Naši spolubývajci. Bola to škoda,ale mala som celkom dobrý pocit z našej konverzácie. Spokojne som si ľahla ale snažila sa nezaspať.Dnes v noci som totiž mala v pláne ísť sledovať Rebeku a Maxa. Strašne ma zaujímalo kam stále zmiznú a prečo sa vrátia až ráno. Pritom majú celý deň energiu na tie trápne hry a na poobedňajšie strašne unavujúce spievanie gospelovej hudby. Áno! Bola som si istá,že chcem zistiť pravdu. Naviše mi to celé prišlo ako jedno veľké dobrodružstvo z nejakého akčného  filmu.Max vyšiel zo sprchy. Ako vždy vôbec nevyzeral unavene. Rýchlo som  sa otočila ,aby si myslel,že spím. Na mobile ,ktorý som celý čas držala v ruke zasvietený ,aby som náhodou nezaspala práve ukázalo 00:00 čiže polnoc. Max potichu vstal z postele,zišiel dole rebríkom obliekol sa a odišiel. Keď som počula zabuchnutie dverí vyskočila som z postele ,obliekla sa , schmatla tažku v ktorej som mala ďalekohľad a zápisník ,hodila do nej mobil a odišla. Max sa zastavil na druhom poschodí po Rebeku chytil ju za ruku a utiekli z hotela.Strašne som žiarlila ,že ju drží za ruku ,ale snažila som sa nerozptyľovať a sústrediť sa na akciu. Utekali stále rovno pozdĺž cestičky ,ktorá nikam neviedla.Nervózne som utekala za nimi. Priznám sa,mala som trocha strach. Utekali už asi pol hodinu úplne do neznáma a  bez prestávky. Pomaly som prestávala vládať , no oni sa ani len nezadychčali a stále sa držali za ruku.Kam to idú? Stále som si kládla túto otázku.
                   Zrazu sa stratili! „Prebohaa kam išli ? Veď som stála len päť metrov za nimi a ani z nich nespustila oči.“ Od vytrvalého behania ma začalo pichať v boku tak som si sadala do trávy vysušenej od slnka.Bola veľmi suchá lebo už pár dní nespadla na zem ani kvapka. „Asi som to zariekla.“ povedala som si keď so započula hrmot. No po chvýli som zistila ,že to nebol  hrmot búrky, ale niečo iné. Začala som sa veľmi báť!